„Čím budeš, keď vyrastieš?“, pýtame sa detí, sotva urobia prvé kroky.
A s touto otázkou sa nestretne dieťa raz, dva krát, ale má ju s nenápadnou samozrejmosťou naservírovanú naprieč celým detstvom ako teplé jedlo v školskej jedálni. Kde sa v nás len berie táto potreba programovať deti na orientáciu do budúcnosti?
„Čím chceš byť?“, kladú túto zdanlivo nevinnú otázku dieťaťu jeho rodičia, príbuzní, rodinný známi alebo susedia. Spočiatku to má len zábavný nádych ľahkosti, humoru a záujmu. Neuplynie veľa času (teda tak to aspoň býva, že to ubehne hrozne rýchlo) a dieťa so zvesenými plecami čelí tejto otázke v jej plnej ťažobe, v období kedy sa „MUSÍ“ konečne rozhodnúť, čím by ozaj chcelo byť. Čelí tomuto natlakovanému očakávaniu okolia, lebo sa „musí“ rozhodnúť, ktorú strednú školu si vyberie. Týka sa to vlastne iba tých šťastlivcov, za ktorých už nerozhodli ich rodičia, pretože tí si častokrát myslia, že ( oveľa lepšie) vedia, čím ich dieťa bude chcieť byť.
„Čím chceš byť?“, zaujíma všetkých.
Na tom predsa nie je nič zlé, môžete namietať... Deti sa od malička hrajú na smetiarov, túžia po tom, že raz budú kozmonautmi alebo baletkami... Áno, svet fantázie je úžasný. Prečo im však my, dospelí, neustále podsúvame túto podprahovú informáciu, že život sa začína kdesi v budúcnosti? Prečo sa radšej nesústredíme na tie čarovné okamihy ich detstva a nezastavíme sa v uvedomení, aké úžasne kreatívne je to dieťa TERAZ?
„Je to predsa také dôležité!“, môžete sa ohradiť. Podľa toho, akú strednú školu si zvolí, bude sa od toho odvíjať, na akú vysokú školu sa dostane a aké šance bude mať na pracovnom trhu v budúcnosti! Ste si tým istí? Nie ste len sami obeťou programovania do budúcnosti? Ľudia takto vytvárajú scenáre, niekedy aj niekoľko desaťročí dopredu...
Čo len z toho dieťaťa bude??!
BUDE... Akoby teraz nebolo. BUDE, iba ak bude mať dobrú školu? Ak bude mať úspechy v zamestnaní? Ak sa dobre ožení/vydá, založí rodinu? Keď postaví dom na veľkom pozemku a bude šoférovať vlastné auto? Kedy to vlastne bude, že z neho niečo bude?
Tým, že sa dieťa neustále programuje do budúcnosti, postupne stráca tú úžasnú schopnosť (ktorú môžete vnímať u menších detí) byť naplno v prítomnom okamihu a užívať si život naplno, so všetkým, čo prináša. Zlá správa je, že čím viac dieťa odtŕhame od prítomnosti, tým viac sa vzďaľuje samé sebe, tým menej je sústredené na to, čo v danej chvíli robí, pretože sa naučí premýšľať – ČO BUDE. Ak premýšľa nad tým, čo bude, nedokáže byť naplno ponorené v jeho aktivite a prudko sa zmenšuje jeho šanca rozvíjať niektorý z jeho predpokladov do majstrovskej schopnosti. Nehovoriac o tom, že sústredenie sa na budúcnosť prináša aj poriadnu dávku úzkosti – nikdy nemôžete vedieť, ako to v tej budúcnosti nakoniec dopadne...
Odpoveď môže byť prirodzeným dôsledkom.
Pritom, ak by sme dieťa nechali venovať sa tomu, čo ho skutočne baví a napĺňa, prirodzene by rozvíjalo svoje schopnosti a tieto činnosti by mu šli akoby „samé od seba“. Píše sa o tom aj vo vydarenej publikácii Odomykanie detského potenciálu. Otázka „Čím budeš“ by tu nakoniec bola celkom zbytočná a ak by sme ju dieťaťu nekládli, nedostávalo by sa do zbytočného zmätku, prirodzene by sa rozvíjalo tým smerom, ktorým ho to tiahne a odpoveď na túto otázku by bola už len prirodzeným dôsledkom.
Zamerajte sa na kvality.
Samozrejme, nie je každé dieťa talentované na všetko a nebolo by asi ani najlepšie vyhraniť jeho záujmy na jednu jedinú oblasť, kým by ostatné schopnosti zaostávali. Tu sa núka riešenie – neočakávajte, že vaše dieťa bude úžasné alebo aspoň priemerné vo všetkom. Rozvíjajte jeho kvality, no nevenujte všetku energiu na to, aby sa rozvíjalo v tom, čo mu nejde. Investovali by ste veľa energie a času do niečoho, v čom dieťa s veľkou snahou dokáže dosiahnuť slabý priemer, ale na úkor toho, že sa vzdá rozvíjania svojich schopností, v ktorých by mohlo inak vynikať.
Ak je však už neskoro plakať nad rozliatym mliekom a dieťa sa práve trápi nad otázkou výberu strednej školy, naša spoločnosť je na túto alternatívu dobre pripravená. Existujú poradne pre výber povolania. V rámci psychologickej poradne sa dieťa otestuje a testy sa vyhodnotia – môžete zistiť, na čo má dieťa predpoklady, v čom sa mu bude pravdepodobne dobre dariť, v čom by mohlo byť úspešné. A podľa toho si vybrať svoje ďalšie smerovanie, školu.
Dôležité je, aby sa dieťa cítilo dobre.
Avšak očakávať od dieťaťa v akomkoľvek veku, ale predovšetkým vo veku okolo 15 rokov, že už bude vedieť, akou činnosťou chce naplniť svoj každodenný pracovný život v budúcnosti, je predčasné. Po prvé, nech vyštuduje akúkoľvek školu, nie je zaručené, že sa tomu odboru bude v skutočnosti aj venovať a tiež to nijako nezaručí výber vysokej školy... To, čo však dôležité je, aby sa dieťa v škole cítilo dobre, aby malo dobré vzťahy – či už vo svojej rodine alebo v školskej triede – a aby ho náplň v školskej lavici ako tak zaujímala, ideálne bavila. Potom sa môže rozhodnúť robiť čokoľvek – to, čo ho bude zaujímať, napĺňať. Učenie predsa nekončí tým, že človek opustí školské lavice.
Nestraťte sa v budúcnosti.
Ono nie je nič zlé na tom, zamyslieť sa o budúcnosti, mať sny, vízie, ciele... Tešiť sa na niečo, čo si naplánujeme, dosahovať svoje vysnívané míľniky... Dôležité však je, nestratiť sa celkom v budúcnosti. Nezabúdať, že život sa deje tu a teraz, nie po škole, nie potom... Trochu si zasnívať, alebo niečo si naplánovať môže byť príjemným osviežením, v prípade, ak sme pevne ukotvený v prítomnosti, sme sa sami sebou a sme tu prítomní aj pre svojich blízkych. Neutekajte teda so svojimi deťmi príliš ďaleko do budúcnosti, ale užívajte si tieto jedinečné chvíle, ktoré sa už nikdy nebudú opakovať.
Článok publikovaný aj na portáli Mamaaja.sk